Tomáš Souček – Otisk

Každodenné mechanizmy, ktoré určujú, ako bude deň vyzerať, sú často neviditeľné. Zdanlivo bezvýznamné gestá – ako vstať z postele, zaliať si čaj, prehodiť kabát cez stoličku – tvoria tkanivo rutiny, cez ktoré sa však niekedy prederie čosi hlbšie. Náhoda? Alebo len chaos, ktorý sme si naučili pomenovať, aby sme ho dokázali zniesť?

V tom chaose sa však niekedy objaví presne to, čo hľadáme. Zastavenie. Zrazu vidím bielu stenu. Rovné línie, poriadok. Uvarím si vodu – tú čistú tekutinu, cez ktorú je všetko viditeľné. Pískanie ma vytrhne zo zastavenia. Som tu. Chaos. Voda. Čaj. Chystám zmes byliniek. Para stúpa… To, čo sa zdalo byť také čisté, sa zrazu mení. Prestávam vidieť na dno, vnáram sa do hĺbky. Je tam ešte vôbec? (Tá zmena bola rýchla. Až príliš rýchla.)

Dívame sa na niečo také jasné, no zároveň na niečo plné nejasností. Tak, ako sa mení povrch čaju, menia sa aj obrazy Tomáša Součka. Na prvý pohľad čisté, jasné, možno až sterilné. Keď sa však do nich vnoríme hlbšie, narazíme na obrazy balancujúce medzi prítomným a minulým. Na ich pozadí je archív – poškrabaný, neostrý, miestami zničený. Práve to poškodenie otvára novú vrstvu významu. Nič už nie je len tým, čím sa zdá byť. Staré neslúži len ako rámec nového, ale ako jeho stavebný základ – krehký, praskajúci, no podstatný.

Každý obraz je ovplyvnený kontextom – svetlom, miestom, vnútorným stavom, tým, čo sme pred chvíľou čítali, alebo s kým sme naposledy hovorili. Výstava je výsledkom súboru rozhodnutí, ktoré síce pôsobia analyticky a chladne, ale vznikli z intuícií, emócií, neistôt. Tlak, bariéry, stud, patos, strach – to všetko sa v obrazoch pohybuje ako para nad hladinou čaju.

Nie je to výzva na pochopenie. Je to návrh na spomalenie. Na to, aby sme sa prestali báť hľadieť do kalnej vody. Aby sme si dovolili nebyť si istí. A možno – aj vďaka tomu – uvidíme viac, než sme čakali.

Kurátorka: Petra Pištorová