Lenka Janíčková ukazuje, že priestor galérie v jeho súčasnom stave nie je len fotografia zaseknutá v čase, ale konštantný flux oku neviditeľných, ale paralelene sa prelínajúcuch časovostí.

 

Výstavný priestor nie je len kompozíciou stien stropu a podlahy. Rovnako je autorkin priestorovo špecifický projekt viac než len archeológiou a odkrývaním minulého, ale prieskumom, sústredením pozorovaním a chirurgicky precízneho komponovania. Zároveň však svojou praxou ukazuje k záujmu o prestavbu, či už doslovný akt rekonštrukcie alebo metaforickú sebaaktualizáciu.

 

Tak ako fotografia nie je len jeden moment v čase, ale súčtom všetkých udalostí, ktoré v k momentu stlačeniu spôšte viedli. Tento snowballing effect nám v konečnom dôsledku umožňuje uzrieť priestor v celej komplexnosti, s nánosmi minulosti prísľubom budúcnosti. Prostredie, ktoré je v neustálom procese premien.