Josef Váchal – Dřevorytec

„Pocházeje z rodiny – jejíž linie po otci jednoho člena v blázinci měla a druhý, Mikuláš Aleš, neobyčejne citový byl – vymírající, v otci svém a na sobě to jasně vidím, že jsme z těch posledních dlouhého rodu blouznících, mysticismem nasáklých duší, výhonků, na kterých mrskají oba dva velicí: Bůh i Ďábel.“

– Josef Váchal

Váchal bol nevídaný zjav v českom výtvarnom umení. Jeho hranice prekračoval neopakovateľným charakterom tvorby, zarážajúcou všestrannosťou a enormným rozsahom diel. Vymykal sa akému- koľvek „zaškatuľkovaniu“ a stal sa totálnym solitérom. Pre nekonformné postoje a názory bol pre vtedajší režim nepohodlný. Bol prehliadaný a ignorovaný. Počas normalizácie bol oficiálne nežiadúci, ale v prostredí neoficiálnej kultúry bol naopak príťažlivým lákadlom. Šírili sa o ňom mýty, viedli debaty v disente a písalo v samizdatoch.

Po roku 1989 nastal obrat – obrovský záujem o jeho osobu a umenie. Málokomu z českých výtvarníkov sa dostalo zrazu toľko pozornosti ako Váchalovi. V deväťdesiatych rokoch boli vydané reprinty jeho fenomenálnych bibliofílií, grafických cyklov, textov a komentovanej korešpondencie. Váchalova tvorba sa stala predmetom odborného záujmu historikov umenia a rôznych inštitúcii, ale prenikla do širšieho povedomia verejnosti. 

Pred rokom 1989 patril k jeho propagátorom básnik, prozaik a esejista Jiří Olič. Okrem iného napísal o ňom dve životopisné knihy: …nejlépe tlačiti vlastní káru sám. Život Josefa Váchala (1993) a Neznámý Váchal. Život umělce (2000). Na Slovensku to bol Rudolf Fila, kto ho obdivoval a zasvätene o ňom písal. Filov priateľ, Francúz milujúci Slovensko, Etienne Cornevin publikoval Filove texty o Váchalovi vo francúzštine a vo Francúzsku vystavil Váchalove grafické listy: Mor v Korčule, Orbis pictus a viacero ukážok ex libris. Orbis pictus preložil do francúzštiny, a vydal ako reprint.

Môj prvý kontakt s Váchalovými dielami bol v ateliéri Rudolfa Filu koncom osemdesiatych rokov. Mal som sedemnásť, bol som gymnazista a on rodený pedagóg, ktorý ma svojim výkladom zasiahol a otváral mi oči. Počas ďalších stretnutí sa môj záujem o Váchala len prehlboval a už ma neopustil. Váchal vytváral úžasné drevoryty, sám sa naučil túto starú techniku. Nechal sa inšpirovať nemeckými stredovekými rytinami, barokovými knihami, jarmočnými tlačami piesní, detektívkami a krvákmi a potom ryl do dreva tie svoje skurilné postavy diablikov, duchov a škriatkov. Farebnú tlač s použitím až šestnástich farieb zvládal bravúrne, dokonca techniku drevorytu obohatil o viacfarebné tlačenie z jednej dosky. Na rezanie a rytie používal nôž a vlastnoručne vylepšené nástroje, na opracovanie dreveného štočku mal zubársku vŕtačku. V päťdesiatych rokoch experimentoval s rytím do rôznych materiálov, do nového celuloidu, olova a korku. Grafiky s obľubou tlačil na hrubší kartón značky Eghert. Pred definitívnou tlačou robil neuveriteľné množstvo farebných skúšok. V tvorbe akoby predznamenal vývoj výtvarných smerov – lettrizmu a pop-artu. Váchalova univerzálnosť sa najvýraznejšie prejavila v knižnej tvorbe.Môžem sa len pridať k slovám Marie Rakušanovej, že ma fascinuje všetko, čo „napísal, vyryl, vytlačil a zviazal…“

„Jeho knihy sú vzácne, ba až veľmi vzácne; jedinečné, a otvorene povedané bizarné; paradoxné, ba priam kacírske; umelecky, vizuálne a textovo bohaté, ba až prepychové; a mnohé z nich presahujú ľudské sily,“ výstižne napísal Cornevin a dodal, že „Váchalove knihy sú príkladné pre budúcich umelcov a zároveň vyjadrujú jeho postoj k umeniu – kto sú jeho pokračovatelia? André Breton, Max Ernst…, Josef Šíma, Jindřich Štýrsky, Toyen, Jiří Kolář, Ladislav Novák, Rudolf Fila…“

Fila si Váchala nadmieru cenil: „Josef Váchal predstavuje optimálny prípad dvojdomosti výtvarnej a slovesnej na úplne rovnocennej úrovni. Okrem toho jeho dielo spája v dokonalej integrácii duchovné postupy s hmotne remeselnými. Váchalova objavnosť dosiahla mysliteľskú úroveň takých osobitých kvalít, že znesie porovnanie s maximálnymi hodnotami českého myslenia všetkých čias“.

Váchalova zložitá rodinná história, rané odlúčenie od matky a dlhodobá absencia otca sa prejavili v jeho citlivosti a horúčkovitom tvorení. Sebairónia, sarkazmus a cynický úškľabok chránili a maskovali jeho duševnú krehkosť a zraniteľnosť. Váchal inklinoval ku katolicizmu, mysticizmu, satanizmu a k iným svetonázorom a duchárstvam. Na jednej strane sa hoci aj s protirečivými ideami identifikoval a na druhej strane si od nich udržiaval odstup iróniou a persiflážou. To bola jeho jánusovská tvár. Tú pravú ukazoval azda len svojim najbližším. Slovami Rudolfa Filu: „Povahu Váchalovho talentu utváralo niekoľko podstatných okolností: predovšetkým osobné dispozície psychickej povahy. Nemanželské dieťa otca z alšovského rodu sa vyvíja v podstate súhlasne so zjatrenou dobou na prelome 19. a 20. storočia. Jeho senzibilita, citlivá na fantaskné impulzy, je živená duchovnou atmosférou vrcholiaceho symbolizmu a dekadencie. Ponúkala východiská pre skoré tvorivé pokusy. Jeho syntetizujúcej zvedavosti vyhovovalo secesné smerovanie k univerzalite. Hneď od začiatku sa však dôležitou protiváhou jeho introspektívnej zaujatosti stáva spochybňujúca irónia, ktorá neskôr prerastie do bezuzdných paródií.“ Váchal bol rodený turista, obľuboval hory, prešiel Český raj, nadovšetko miloval Šumavu, ku ktorej sa námetovo viažu viaceré jeho práce. Zašiel aj na Slovensko, známy je jeho trojmesačný pobyt v roku 1930. Na jeho základe vznikol fantazijný rukopisný cestopis Cesta Slovenskem s A. Calmetem Ord. S. B. aneb Theorie wampyrismu (1930), plný zbojníkov, vlkolakov, upírov, stríg a strašidiel.

Katalóg k výstave Josef Váchal, ktorá sa uskutočnila v Galérii 19 v Bratislave tento rok, obsahuje aj prepis prednášky, ktorá odznela na stretnutí Voľnej myšlienky v roku 1934. Tu patrí poďakovanie významnej fotografke Markéte Luskačovej, od ktorej získal kurátor bratislavskej výstavy výtvarník Marian Meško faksimile textu aj s povolením sprístupniť ho verejnosti. Luskačová bola prostredníctvom svojho starého otca Miloša Klicma na rodinnou priateľkou Josefa Váchala a Anny Mackovej a zachytila ich na fotografii zo Studeňan (v královohradeckom kraji) v roku 1964.

Podnetov k výstave Josefa Váchala v Brne bolo niekoľko. Pripomenúť si pol storočie od jeho úmrtia 10. mája 1969 a pripomenúť jeho obdivovateľov z okruhu Rudolfa Filu, ktorý im vštepil lásku k dobrému umeniu a srdečný vzťah k (jeho rodnej) Morave.

Ján Šuba