Hana Puchová a Jiří Středa – Figúry a kvety

Výstava obrazů Hany Puchové a soch Jiřího Středy.

Výstava združuje maliarku Hanu Puchovú (*1966, žije v Ostrave) a o desať rokov staršieho sochára Jiřího Středu (*1956, žije v Prahe). Stenograficky sa dá povedať, že ona tvorí v tradícii tzv. nedeľného maliara Henriho Rousseaua a on v tradícii o generáciu mladšieho klasicistu Aristida Maillola. Ona študovala u Jiřího Šalomouna: s ním má spoločný antiklasický rukopis a sklon k určitej anarchii, k určitej kultivovanej výtvarnej násilnosti, cez ktorú ale cítiť hlbokú ľudskosť. Středa, jej výtvarný antipód, svoju etiku vyjadruje idealistickou ľudskou postavou. Odrazovým mostíkom mu pri tom bolo dielo Josefa Wagnera.

Středu s Puchovou spojila náhoda už pred takmer tromi rokmi. Architekt Petr Pelčák projektoval v podhorí Oderských vrchov, v Oseku nad Bečvou 3 x 3 m malú, veľkosťou aj štýlom minimalistickú, rodinnú kaplnku – v jemne rozvlnenej krajine pod lesom. Je venovaná pamiatke stavebníkovho deda a zasvätená sv. Vendelínovi.

Patróna pastierov a pútnikov do interiéru vysochal Jiří Středa a Hana Puchová vymaľovala steny prostredím prirodzeným pre tohto svätca: lúky, kvety, ovečky – vo vzduchu sýkorky aj jedna mäsiarka! Rukopis oboch umelcov na tomto mieste zjemnel: Středova socha aj Puchovej ovečky získali na jemnosti a ľúbivosti bez toho, aby prepadli gýču.

Hlavným zameraním výstavy je ale voľná tvorba. U Hany Puchovej sú to zátišia s kvetmi, ale aj inštalácia maloformátových malieb na papieri s kubrickovským názvom Oči hluboko dokořán.

Pod maľbou kvetov v kvetináči, krčahu, alebo vo váze, si málokto predstaví to, čo Puchová maľuje: obrazy nedržia formát ustálený pre tento motív: majú aj konvenčný formát, ale sú aj v nadživotnej veľkosti a majú teda rovnaké rozmery, ako portréty celej figúry, ktorými je maliarka povestná. Pôsobia na prvý pohľad skoro ohrozujúco. Rukopis vyzerá neotesane. Farbu nanáša v hrubých vrstvách, vmiešava do nich tmel. Povrch je reliéfny a drsný a obrazy ťažké. Za hrubosťou sa ale skrýva krehkosť: kolorit sa pohybuje v jemných, pastelových odtieňoch tyrkysu, okru alebo aj ružovej. Jeden z obrazov má názov Jmelí (2007). Tento vždy zelený, liečivý parazit, ktorý vie zabiť svojho hostiteľa, prináša súčasne aj šťastie. Vsadený do vázy sa tu nakláňa v niekoľkých ťažkých kaskádach na bok, ako smutná vŕba. Pod rastlinou leží z jednej strany rozčítaný denník vášnivého, trpiaceho Ivana Diviša, z druhej dievčenský mobil. Puchovej kvety nosia so sebou tajnú symboliku.

Jiří Středa sa predstaví už spomínaným Vendelínom, aj ležiacim ženským aktom Na Slunci (2014) ktorý môžeme vnímať ako poctu Aristidovi Maillolovi a Stanislavovi Podhrázskému. Rozpohybovaným telom pripomína Maillolovu mohutnú sochu La Rivière a s českým autorom ho spája poetickosť a krehkosť. Ďalším dielom je alegorická, nahá mužská postava s názvom Co víme (2009). Muž v životnej velkosti je nakročený, hlavu má prudko zdvihnutú k nebu a do nekonečnosti aj cieli, ruka a ukazovák podobne ako u Jána Krstiteľa. Klasicistická hladká socha žiari nezvyčajnou tyrkysovou patinou. Zostavená je podobne, ako Mondrianove kompozície, veľkoryso a monumentálne, do posledného detailu.

Aké je to, byť klasicistom v x-tom pokolení, v digitálnej dobe, po časoch, v ktorých Hitler a Stalin (zdanlivo) znemožnili klasické zobrazenie človeka? Středove diela vznikajú nezvyčajne pomaly. Z tohto hľadiska sa na ne môžeme pozerať, ako na procesuálne umenie. Tento pojem, vypožičaný z koncept artu, znie v súvislosti s akademickou sochou absurdne, a predsa je na mieste. Čas v Středovom diele nastavuje dnešnej dobe vzácne zrkadlo.

kurátor: Dušan Brozman

užitečné odkazy:

Stránka výstavy

Kaple Sv. Vendelína 

glosa J. H. Vitvara: DÉMONICKÁ SUPERHRDINKA A PĚT SVĚTEL JANA NEPOMUCKÉHO (Respekt, 21. 2. 2020)